Svätý Kalixt I. (taktiež Callistus I.) bol pápežom Katolíckej cirkvi v rokoch približne 217 až 222. Je uctievaný ako svätý a mučeník, pričom jeho sviatok v liturgickom kalendári pripadá na 14. október.

1. Raný život a otroctvo
Pred svojím zvolením za pápeža mal Kalixt  pohnutý život. Narodil sa v Ríme ako otrok v službách kresťana menom Karpophoros. Jeho pán mu zveril značné množstvo peňazí na založenie banky. Banka prijala viacero vkladov a poskytla úvery rímskym židom, ktorí ich odmietli splatiť. Preto banka  napokon skrachovala. Kalixt bol zatknutý, ale jeho kresťanský majiteľ sa nad ním zľutoval a zariadil jeho prepustenie. Keď  Kalixt finančnú situáciu urovnal, vybral sa v deň soboty  do synagógy. Miestni židia ho však dali znova zatknúť s obvinením, že narúša ich obrady a poslali ho pracovať na nútené práce do vtedajších baní na Sardínii (tzv. metalla), kde boli podmienky mimoriadne kruté. Neskôr bol spolu s ďalšími kresťanmi vykúpený vďaka amnestii, ktorú vyjednal pápež Zefyrín na príhovor vplyvných kresťanov na cisárskom dvore a stal sa slobodným mužom.

2. Pontifikát (cca 217 – 222)
Po smrti pápeža Zefyrína v roku 217 bol Kalixt zvolený za jeho nástupcu. Jeho voľba však vyvolala vážny vnútorný konflikt v rímskej cirkvi.
● Schizma Hippolyta: Proti Kalixtovi sa postavil učený kňaz Hippolyt, ktorý ho obvinil z prílišnej miernosti a zavedenia novôt. Hippolyt sa sám nechal vyhlásiť za pápeža. Ide o prvú historicky doloženú schizmu (roztržku) v dejinách pápežstva. (Napriek tomuto konfliktu sa obaja muži neskôr zmierili a zomreli ako mučeníci).
● Pastorácia a milosrdenstvo: Kalixt si vyslúžil kritiku rigoróznych kruhov (ako bol Tertulián a spomínaný Hippolyt) najmä tým, že uplatňoval veľké milosrdenstvo voči hriešnikom. Učil, že Cirkev je ako Noemova archa, v ktorej sú čisté aj nečisté zvieratá – teda zhromaždisko hriešnikov, ktorí sa kajajú. Povolil odpustenie ťažkých hriechov (vrátane cudzoložstva a vraždy) po vykonaní primeraného pokánia a uznal platnosť manželstiev uzatvorených medzi slobodnými ľuďmi a otrokmi (čo rímske právo dovtedy neuznávalo).
● Katakomby: Kalixt zriadil oficiálny cintorín rímskej cirkvi na Appiovej ceste, ktorý dnes nesie jeho meno – Katakomby svätého Kalixta. Súčasťou tohto komplexu bola aj krypta pápežov.

3. Mučeníctvo
Kalixt zomrel mučeníckou smrťou okolo roku 222 počas prenasledovania za vlády cisára Alexandra Severa (alebo pri ľudovej vzbure v Ríme, kedy bol zhodený z okna do studne). Jeho telesné pozostatky boli neskôr uložené na cintoríne Calepodius na Aureliovej ceste.

Hoci bol jeho život poznačený bojmi a ostrými teologickými spormi, svätý Kalixt I. zanechal hlbokú stopu najmä v oblasti cirkevného práva a pastoračného milosrdenstva. Ukázal, že Kristova cirkev je otvorená pre každého, kto úprimne hľadá cestu nápravy a zmierenia s Bohom.

​

Výroky, citáty a myšlienky späté so svätým Kalixtom I.
Hoci sa z 3. storočia nezachovali rozsiahle literárne diela samotného pápeža Kalixta I., jeho myšlienky, pastoračný prístup a postoje sú podrobne zdokumentované v historických prameňoch (najmä u jeho kritikov, ako bol svätý Hippolyt či Tertulián), ako aj v starobylej cirkevnej tradícii.
Nasledujúce témy a myšlienky charakterizujú jeho duchovný odkaz:
1. O milosrdenstve a Cirkvi ako útočisku hriešnikov
Kalixtovým najvýznamnejším teologickým a pastoračným prínosom bol dôraz na Božie milosrdenstvo voči hriešnikom, ktorí sa úprimne kajajú. Proti prísnemu rigorizmu svojej doby razil princíp, že Cirkev nie je exkluzívnym klubom dokonalých, ale poľnou nemocnicou pre ranených.
„Cirkev je ako Noemova archa – nachádzajú sa v nej čisté aj nečisté zvieratá, pretože je miestom uzdravenia pre každého, kto túži po zmieri s Bohom.“
„Ak sa hriešnik úprimne obráti, urobí pokánie a zanechá svoje zlé cesty, brána Božieho odpustenia a zmierenia s Cirkvou mu nesmie byť nikdy zatvorená.“
2. O rovnosti pred Bohom v manželskej sviatosti
Kalixt spôsobil veľký prelom vtedajšieho sociálneho poriadku, keď uznal cirkevnú platnosť manželstiev medzi slobodnými kresťanmi a otrokmi (rímske svetské právo to dovtedy zakazovalo a považovalo za neplatné). Jeho myšlienka vychádzala z hlbokej kresťanskej rovnosti:
„Pred tvárou Pôvodcu života a v lone svätej Cirkvi neexistuje rozdiel medzi slobodným a otrokom; Kristova láska zväzuje srdcia bez ohľadu na svetské postavenie.“
3. O utrpení a vernosti do konca
Jeho životná púť – od otroctva a nútených prác v krutých sardínskych baniach až po pápežskú službu spečatenú mučeníctvom – zanechala svedectvo o nezlomnej dôvere v Boha:
„Kto zakúsil zatratenie, otroctvo a bolesť sveta, hlbšie rozumie vykupujúcej sile Kristovho kríža a milosrdenstvu, ktoré dvíha padlých.“

​

​